V máji sa trápia študenti na vysokých školách, maturanti maturujú, deviataci sa prijímajú... Je to čas stavania májov. Neverili by ste, ale sú miesta, kde táto tradícia ešte nevymrela. Zrejme už nie je špeciálnou pasiou zaláskovaných mládencov, ako kedysi, ale len akýmsi pozostatkom tradície.

A v neposlednom rade je máj mesiacom majálesov, teda špeciálnych akcií pre študentov a mladých, ktorí týmto mesiacom žijú a chcú žiť naplno. Sú to akcie priam idylické, priateľské, svieže, nekonvenčné a pohodové – plné hudby a piva a zábavy – ako ináč. Ja som mala tú česť vyskytnúť sa na majálesoch – až dvoch, a tak som si dovolila porovnávať.

Jeden sa konal v našom hlavnom meste – Bratislave, keďže práve ono má občas tendenciu všeličo si privlastňovať, tak si prisvojilo aj túto akciu s názvom Bratislavský majáles.

Aj keď pôvodná idea podujatia „majálesovitého“ typu organizátorom unikla, pridružili sa iné. Pekná akcia uprostred pekných jarných dní niesla črty noblesy a občas až prehnanej slávnostnosti, ale zato s humorom a kvalitnou zábavou. Podujatie nás ohurovalo kultúrnymi možnosťami striedavo na Hlavnom, Hviezdoslavovom a Tyršovom námestí. Bolo to naplánované tak, aby sa stihlo všetko.

Piatkový úvod bol vyspievaný Bratislavským zborom aj rozpálený Cigánskymi diablami. Poviem vám – nemali chybu, iste sa spod cimbalu Ernesta Šarköziho dymilo a mne sa z toho chcelo tancovať. Celý dav stál užasnutý – pochopiteľne. Kladiem si otázku, ako môže pár ľudských bytostí vytvoriť a zosúladiť taký úžasný organizmus, ktorý žije a rozpína sa na všetky strany?...

V sobotu bol program urobený tak, aby sme stihli aj Bratislavský hrad doobeda, ktorý som už nevidela roky, ale aj hŕbu pripravených divadelných, hudobných a tanečných podujatí a pomedzi to obed, zmrzlinu, kávu aj pivko – to aby sme pod náporom vyčerpávajúcich akcií nezahynuli. :-)

Chceli ste nekonvenčne ladeného Hamleta? Nech sa páči – mohli ste sa ísť zasmiať na Hviezdoslavovo. O tri kroky ďalej vystupovala Nitrianska kapela Barabura, ktorej krpatá, blonďavá, nevinne pôsobiaca protagonistka v sebe ukrývala dušu diabla a všetkých nás ňou ohúrila. Alebo trúbkari The Sax Puppets z Berlína, kývajúci obrovskými zamaskovanými hlavami, do rytmu známych piesní... Alebo tanečné vystúpenia SDA? Alebo čo len chcete.

Popritom som stihla aj Modrý kostolík (ktorý, ako som zistila, je naozaj modrý!! a vyzerá ako z cukru :-) ) a ostala som z neho presladená a na smrť vysmädnutá.

Podvečer, keď moje nohy už vypovedávali službu, premiestnili sme sa na druhý breh Dunaja a tam definitívne zakotvili za muziky Zuzy Smatanovej, Horkýže Slíže, Pary, Davida Kollera a jeho bandy a Olympicu. Ja osobne som sa najviac tešila na Koller band v nádeji, že budú hrať aj staré hity už neexistujúcej kapelky Lucie. Dopadlo to však tak, že Koller hral hlavne piesne zo svojej sólovky, ktoré nikto poriadne nepoznal. „Proč nespíváte?“ pýtal sa nechápavo. No, bolo mi ho tak trochu ľúto.

Ako posledný vystupovali Olympic. Kto by to povedal, že takí páni v rokoch dokážu ešte aj dnes rozvášniť davy rovnako ako pred tridsiatimi rokmi! Bavili sa malí, stredne veľkí aj veľkí.

S pribúdajúcimi hodinami hladina endorfínov stúpala (nie, nebolo to vďaka tomu predraženému pivu, na ktoré ste museli čakať dve hodiny vášho drahocenného času v radoch ako za éry Tuzexu) a ja som si uvedomila fantastickú vec: že Blava je, napriek všetkým mojim negatívnym postojom, jedno úžasné, pulzujúce mesto, kde to nonstop žije, kde stretnete čokoľvek (chlapi preoblečení za bábätko, lúčiaci sa takto svojsky so slobodou), a kohokoľvek (Oľga Feldeková so sympatickým úsmevom na tvári – iste preto, že ma stretla, alebo Hríb z bývalej Pod lampou, atď.).

Záver majálesu nás dorazil obrovitánskym a snáď najkrajším ohňostrojom v mojom živote, nad Dunajom, ktorý nie a nie skončiť a ja som sa naraz pristihla pri pocite zvláštnej, smiešnej sentimentálnosti – presne ako na Silvestra... A s poznaním, že v Blave je možné asi všetko (aj Silvester v máji) som ju opúšťala, primerane nadšená, primerane obohatená a primerane zničená. Tak ako sa patrí.

Majáles číslo 2 stojí oproti tomu Bratislavskému na úplne opačnom póle – zaobišiel sa bez akejkoľvek teatrálnosti a slávnostnosti a bol číro študentský – poznačený páliacim slnkom, kapelami a hektolitrami piva. :-) Zišli sa tu zástupy ľudí z BB a okolitých lazov, stúpenci un. MB ale aj Technickej a i. s vekovým priemerom 20 rokov a zaplnili tak (ne)malý priestor pod Tajovom.

Verte, že to tam v ten večer žilo viac než kdekoľvek inde!

Zábava gradovala nielen s miznúcim slnečným žiarením a pribúdajúcimi promile v krvi zúčastnených, ale hlavne so zvyšujúcou sa kvalitou a všeobecnou obľúbenosťou hudobných protagonistov. Viac i menej známe kapely sa striedali na stagi- Prípad pre Samanthu, Ska-P-ra šupina, Hex, Gladiátor a aj môj milovaný Polemic. Priamo pod pódiom zábava doslova vybuchovala a bolo to občas skutočne o život- ak ste nemali záujem o monokel pod okom a škrabance po celom tele, dalo to zabrať. Dav s vami robil, čo sa mu zachcelo a vy ste sa spolu s ním stávali obeťou totálnej davovej psychózy, či už chtiac alebo nechtiac.

V lepšom prípade ste z toho vyviazli neporušený (ak ste našli bezpečné miesto alebo nejaké to ochranné krídlo :-)), v horšom ste vyfasovali minimálne monokel, ako jedna moja známa.

Popri vystúpeniach kapiel ste sa mohli zapojiť do rôznych intelektuálne zameraných súťaží, ako napr. súťaž o najchlpatejšie mužské nohy (ktorá sa neskôr zvrhla na najchlpatejšie odhalenie vôbec a nevyhral ju prekvapivo chlapec-striptér, ale súťažiaci, ktorý sa zameral skôr na pohybovú stránku svojej prezentácie :-)) a mnohé žánrovo podobné súťaže. Nie, nie, márne dúfate, nezapojila som sa, aj keď kvôli výhram, typu obliečky, by sa to skutočne bývalo oplatilo!

Tentoraz na konci nečakal nijaký ohňostroj, ale beh na dlhú trať – smer Malá vlaková stanica. V ústrety nám prišiel miniatúrny vozeň, čo vyvolalo medzi prítomnými celkom pochopiteľný rozruch, ale nič iné nám neostávalo. Svorne, ako ovečky, sme sa nadžgali do vozňa, ovečky, čo používajú ostré lakte. Kto by to očakával, že tentokrát bude cesta grátis a sauna v cene ako bonus! :-) Čo vám poviem, nebol to žiadny luxus prvej triedy. Ľudia sa napchali do záchoda, do uličky medzi sedadlá a viseli ostatným nad hlavami ako šimpanzy.

Áno, stálo to zato! Už len ten víťazoslávny pocit, že sme vlak stihli, prebojovali sa až dnu a napokon vyviazli živí z cesty á la sardinky v konzerve. A potom už len cieľová rovinka- Zvolen na dosah.

Ako znie odporúčanie? Ak sa nudíte celý rok, prestaňte to, preboha, robiť aspoň v máji!

Oplatí sa cestovať a oplatí sa žiť. O rok už neváhajte a odhryznite si aj vy kúsok z tej jedinečnej majálesovej atmosféry s vôňou slnka, piva (a potu a škváry).