Veľmi som na skoré vstávanie nešomral, jednak som sa do SND veľmi tešil, a potom, bolo nás takých za dva autobusy, čo vstávali ešte pred slnkom. Áno, áno, milovníkov divadla, literatúry, a teda umenia vôbec je na našom gymnáziu až toľko. A som presvedčený, že ešte viac... Tentokrát naše skvelé profesorky slovenského jazyka a literatúry pozývali na skutočne neľahký oriešok. Možno práve Lev Nikolajevič Tolstoj a jeho Anna Karenina niektorých odradili. Avšak tí, čo si inscenáciu Romana Poláka - známeho divadelného režiséra - nenechali ujsť, určite nemajú čo ľutovať.
Ísť do Slovenského národného divadla v Bratislave a byť pritom zvyknutý na divadelnú atmosféru malomesta (na to naše divadlo predsa nedáme dopustiť:) ), obnáša v súčasnosti veľa prijemných a o niečo menej nepríjemných zážitkov. Z tých nepríjemných sa nám, chvalabohu, veľa vyhlo. Nebola zápcha pri vstupe do hlavného mesta, nebol problém nájsť tam novú budovu SND a, dokonca, ani naše predstavenie na poslednú chvíľu nezrušili. Ostal tak jediný nepríjemný zážitok, ktorému sa nikto nevyhol, a to pohľad na obrovské „kamenné monštrum“, po toľkých rokoch pokrstené menom Slovenské národné divadlo. Človek až nechcel veriť, že skrýva desiatky krehkých baletiek na špičkách, pár prefíkaných manželiek, či napríklad aj jednu Kareninu. No nakoniec sme uverili. Nasledovalo prvé z množstva príjemných prekvapení, a to oznam pred vstupom do Sály činohry, že hlavnú predstaviteľku dnes alternuje herečka Zuzana Fialová. Tá sa v postave Anny strieda so Slávkou Halčákovou.
Všetci sme šli na predstavenie s tým, že trvá až štyri hodiny a všetci sme z neho odchádzali s pocitom, že trvalo polovicu. Tento moment je, najmä pre režiséra, ktorý robí nejakú inscenáciu skutočne pre ľudí, obrovským víťazstvom. Ozaj, už som spomenul, že na dopoludňajšie predstavenie sa okrem nás prišiel pozrieť aj režisér Jozef Bednárik? Nechýbala taška na krku, šál, zavesené okuliare a úsmev. Pridal sa tak k seriálovým hviezdam - Henriete Mickovičovej a Alexanderovi Bártovi, ktorých sme, okrem javiska, videli aj v civile, pri príchode do „práce“. To je ďalší z príjemných zážitkov divadelnej Bratislavy – stretnúť svojich televíznych obľúbencov naživo. Ale poďme späť k Anne K.
Dynamické, živé, nadčasové, pestré, uveriteľné, nezabudnuteľné. Aj také je toto predstavenie. Nenudí, ale diváka vťahuje do deja, akoby ho chcelo presvedčiť, že hra, na ktorú sa díva, nevzišla z diela nudného, pre súčasného človeka neatraktívneho, ale práve naopak. Podáva nám rozsiahle dielo ruského realizmu ako niečo atraktívne. Práve toto mnohých poženie do kníhkupectiev a knižníc, čo považujem za ďalšie víťazstvo Romana Poláka. Jeho ďalším víťazstvom, či skôr šťastím, je opora, ktorú nachádza v hercoch. Presvedčivé výkony Tomáša Maštalíra v roli Vronského, Táni Pauhofovej či Gabiky Dzúrikovej robili z hry ozajstný zážitok. Zaujala tiež hlavná predstaviteľka Zuzana Fialová. Jej presvedčivosť častokrát nespočívala v slove, ale v geste. So svojím telom narábala tak dokonale, že priam vykresľovala pocity a konkrétne nálady svojej hrdinky. Raz nahnevaná či nerozhodne skleslá, inokedy zvodná a erotická. Dala hre to, čo som očakával. Dala jej Annu Kareninu.
Ak sa vám zdá, že som práve prehnane vychválil jednu divadelnú inscenáciu, ale- bo že sa snáď nerozumiem, nie ste vôbec ďaleko od pravdy. Ale predsa, na tej inscenácii boli moje oči a moje uši. Nimi prešiel do mňa neopísateľný zážitok, ktorý má trhlinu azda len pri pohľade na poslucháčku VŠMU, Dášu „Mambu“ Šarkö­zyovú, ktorá so svojou krásnou hnedou pokožkou a tetovaním na členku nemala v Rusku a 2. polovici 19.storočia čo hľadať.