To boli slová mailu, cez ktorý som sa dozvedela, ako a kedy odchádzam do Nemecka. Vtedy mi už pomaly začínalo byť jasné, že je to naozaj pravda a ja o pár dní opustím všetko známe a na rok sa vydám do zahraničia, do neznámeho prostredia, cudzej krajiny, medzi nových ľudí a hlavne – všetko toto v nemeckom jazyku...
Ťažko povedať aké pocity som mala, keď som sa snažila zbaliť si veci na jeden rok do 20-kilovej batožiny. Asi sa vo mne miešali všetky možné – radosť, napätie, strach, smútok, zvedavosť a ešte všelijaké iné, ktoré neviem ani popísať.
No a potom, jedného pekného augustového dňa, som nastúpila do lietadla (čo na tom, že to bol môj prvý let, ktorý som ale musela absolvovať celkom sama), smer: hlavné mesto Nemecka – Berlín.
Na letisku Tegel v Berlíne ma už čakala moja nová rodinka. Samozrejme na mňa hneď začali po nemecky, veď ako inak. Cestou mi hneď vysvetľovali,čo je čo a kde, ale, pravdupovediac, z tejto prvej cesty si toho veľa nepamätám.
Po vyčerpávajúcom cestovaní a prvom ozajstnom kontakte s Nemeckom, a hlavne s nemčinou, som si večer s uľahčením ľahla do postele v mojej novej izbe. Prvý deň bol úspešne za mnou.
Ale nasledujúce ráno všetko ešte len začínalo... Zoznamovanie sa s prostredím, zvykmi mojej rodiny, ale aj Nemcov všeobecne, preskúšavanie mojej, síce už asi 11-ročnej, ale len „školskej“ nemčiny v praxi. Musím sa priznať, že v prvých dňoch som sa snažila vystačiť si so slovíčkami „ja“, „nein“ a „ich weiss nicht“.
Po prvom víkende, počas ktorého som okrem iného absolvovala aj svoju prvú ozajstnú návštevu hlavného mesta, ma už čakala moja nová nemecká škola. Na tú som bola naozaj zvedavá, na spolužiakov, učiteľov, triedy, rozvrh, spôsob učenia, proste všetko, čo so školou súvisí. Po prvých dňoch v tejto, pre mňa neznámej inštitúcii, som sa pomaly učila orientovať sa v nemeckom školskom systéme. V prvých týždňoch som na hodinách len pozerala na učiteľa nechápajúc, o čo mu vlastne ide. Takúto slovnú zásobu ma totiž v slovenskej škole nikto neučil.
Po čase, ani som si neuvedomila ako a kedy, sa moja nemčina začala zlepšovať. Prišli aj prvé písomky v škole, ktoré som, na počudovanie ostatných, ale aj vlastné, zvládala relatívne dobre. Ale povedzme si úprimne, učivo na nemeckom gymnáziu je predsa len o niečo ľahšie ako to naše a po pol roku pozorovania usudzujem, že aj naši študenti sú o čosi inteligentnejší :-).
Čo sa týka spolužiakov a ľudí, ktorých som stretávala a stretávam, musím povedať, že sa viac-menej potvrdilo to, čo som o Nemcoch počula už predtým. Sú milí, zdvorilí, ale napriek tomu akýsi chladní, uzavretí, držia si odstup a väčšinou trvá dlhšie, kým si k nim nájdete cestu. O Berlínčanoch dokonca vraj obzvlášť platí, že nie sú práve najpriateľskejší a najsrdečnejší. To však neznamená, že sa nenájdu aj výnimky. Niekoľko som ich stretla a som tomu naozaj rada.
Okrem Nemcov tu však človek môže stretnúť ľudí rôznych národností. Veď aj samotný Berlín je označovaný ako multikultúrne mesto. A naozaj, stačí malá prechádzka v centre mesta a hneď na prvý pohľad môžete rozoznať tú multikultúrnosť, ľudí rôznych kultúr, odevov, pleti a, samozrejme, jazykov, ktoré mnohokrát ani neviete identifikovať alebo naopak, ktorým aj rozumiete, keď náhodou natrafíte napríklad na skupinku českých turistov.
Ale vráťme sa naspäť k Nemcom. Ako som už povedala, väčšinou neprekypujú srdečnosťou, ale napriek tomu by som ich nerada všetkých hádzala do jedného vreca. Veď každý môže mať s Nemca- mi inú skúsenosť, menej či viac pozitívnu. Okrem toho, veľa závisí aj od spolkovej republiky, v ktorej sa nachádzate. Rozdiely sú v správaní a mentalite ľudí, ale aj vo vierovyznaní (juh je katolíckejší, sever skôr evanjelický alebo neveriaci), ako aj v takých veciach ako školský systém, teda napríklad aj začiatok školského roka, termín prázdnin a tak podobne.
Všeobecne rozdiely medzi našou mentalitou a tou nemeckou určite existujú. Človek sa musí učiť byť tolerantný, chápať a prispôsobovať sa životu v zahraničí a prípadné vzniknuté problémy vedieť riešiť a prediskutovať, čo znamená v prvom rade komunikovať. A to je koniec-koncov aj hlavný cieľ, za ktorým cestujete do zahraničia – aby ste sa naučili komunikovať v cudzom jazyku. Tento proces však netrvá krátko a nie je ľahký. Niekedy si to vyžaduje naozaj veľa trpezlivosti a odhodlania. Zmieriť sa s tým, že to, čo hovoríte, nie je perfektné, ale napriek tomu to nemôžete vzdávať, ale snažiť sa ďalej.
Určite sa niekedy vyskytli chvíle, keď som si hovorila, že je to s tou mojou nemčinou naozaj hrozné a či by mi nebolo lepšie sedieť teraz pekne v lavici na zvolenskom gympli, tak ako všetci moji ostatní spolužiaci, namiesto toho, aby som sa tu trápila s nemčinou ďaleko od mojej krajiny, rodiny a priateľov. Ale sú aj chvíle, ktoré ma povzbudia v tom, že to čo robím je naozaj dobré a má to význam. Väčšinou sú to len maličkosti, ako napríklad, keď zvládnem vybaviť nejaký telefonický rozhovor, keď dostanem dobrú známku v škole alebo proste keď mi nejaký Nemec povie, že po nemecky rozprávam naozaj dobre. Aj keď takéto vyhlásenia beriem stále s rezervou, lebo ešte potrvá dlho, kým budem so svojou nemčinou naozaj spokojná. No kým mi na jednej strane dospelí po krátkom rozhovore povedia, že rozprávam veľmi dobre, dieťa to väčšinou zakončí otázkou: „Prečo hovoríš tak smiešne?“ Detská úprimnosť je asi všade na svete rovnaká :-).