Zrazu stojíte pred bránou, za ktorou začína dobrodružstvo a máte všelijaké očakávania a predstavy. Budujete si mýty o neznámom. Natŕčate uši, keď rozprávajú starší. A neviete sa dočkať, až si z toho veľkého koláča odhryznete sami.
Aj ja patrím (povedzme) do elitnej skupiny vysokoškolsky študujúcich ľudí, ktorí už odhalili tajomstvo. A zistili, ako to v skutočnosti je. A čo ich šokovalo, bolo poznanie, že celý ten čas žili v miernom omyle.
Nemala by som toto robiť. Ak poznáte pointu filmu Secret, vie­te prečo by som vám to nemala hovoriť. Každý môže odhaliť podstatu tajomstva, iba keď ho sám okúsi. Ale vy ho skôr, či neskôr okúsite, tak načo robiť okolo toho cirkus?!
Pred tým, povedzme, význam­ ným krokom, som mala v hlave všeličo. Myšlienky a predstavy sa miešali a viedli do extrémov. Vy­soká škola bola v mojich fantázi­ ách obrovskou masou niečoho nepoznaného, niečoho ako more alebo rovno oceán, ktorý ma buď zhltne a pochrúme, alebo nechá plávať na hladine.
Po príchode do brán VŠ som tupo narazila na stenu niekoľkých zarážajúcich zistení, o ktorých vám musím povedať.
Vždy som si myslela, že na vysokú školu chodia dospelí ľudia… a potom som prišla na vysokú školu…
Vysoká škola nie je odlišná od iných škôl. Tvorí ju paleta rôzno­rodých ľudí, veľkých a malých, telom, aj duchom. Niektorí sú veselí, dobrodužní, hneď sa s va­mi dajú do reči a nemajú problém a pre iných je naopak problémom úplne všetko. Niektorí hovoria málo, iní veľa, niektorí chodia do školy málo, iní vôbec a niek­torí dokonca aj stále. Sú rôzni vo všetkých možných škálach. Sú dobrí aj zlí. Ale čokoľvek od nich čakáte, nečakajte, že budú dospelí. Že budú viac dospelí ako vy. Nikto nedospeje za jedno leto, aj keď trvá celé dlhé štyri me­siace. Verte, že narazíte na situácie, o ktorých ste si mysleli, že sú prežité, už v škôlke. Stret­ nete sa s ohováraním, intrigami, podvádzaním, pokrytectvom, zlomyseľnosťou, ale aj s inými „milými” vecami, ako zbabelosť, hlúposť amohlabysompokračo­ vaťdonekonečna… Načo aj? Veď fakty sú zrejmé. Človač na univerzitách nie je o nič lepšia, ako tá všade inde. Aj keď by ste to čakali.

Kamaráti na vysokej sú iní kamaráti

Ak som sa stihla za semester niečo naučiť, tak je to fakt, že nie všetci ľudia sú dobrí. Teraz sa možno smejete, veď to ste vy zistili už v tretej triede na zák­ ladke, keď vám Jarka sľubila, že vám požičia rozprávkovú knižku na víkend, ak jej napíšete úlohu a následne, tesne po odovzdaní úlohy pani učiteľke, vás tou knihou tresla po hlave a so smie­chom (pridala sa aj Zuzka a Len­ ka) odišla na autobus. Možno si hovoríte, že som zaspala dobu a možno som ju aj naozaj zaspala, ale faktom je, že som na túto závratnú a šokujúcu skutočnosť prišla práve na VŠ. Kde inde ste v takom špecifickom kontakte so všakovakými ľuďmi, keď nie na VŠ? A verte, že s čím viac ľuďmi strávite čas, tým viac vás prekva­pia. A to prekvapenie nebude vždy práve príjemné. Extrémne kamarátskym sa byť neoplatí. Aj keď by ste to mali od prirodze­nia. Aj keď trpíte ochranárskym alebo záchranárskym syndró­mom a jediné, čo vás vie potešiť je, keď pomôžete bezbranné­ mu. Ale verte, nie každý je bez zbrane, aj keď sa takým zdá. Zbraňou niektorých je totiž práve bezbrannosť.

Univerzitu netvorí len masa univerzálnych intelektuá­lov…

Keď moje kroky smerovali k ďalšiemu stupňu štúdia, keď som si začínala plniť sen každého druhého stredoškoláka súčasnosti predstava o mojich budúcich spolužiakoch bola po­ riadne nadnesená. Videla som ich ako dav nesmierne výrečných, netradične aktívnych, všeobecne rozhľadených, (ne)zdravo prie­bojných ľudí, ktorých ruky pri položení akejkoľvek otázky auto­maticky vystreľujú do astronomickej výšky . Potom prišla prvá hodina a nastalo ticho. Vravela som si, že sa všetci musia len zorientovať… Prišla druhá hodina a ticho pokračovalo. Tak im to chvíľku trvá, to je predsa normálne, vravela som si. Prišla tre­tia, štvrtá, piata hodina a ticho stále nemenilo svoju konzistenciu. Kto, preboha, umlčal týchto ľudí, pýtala som sa. Čo im kto urobil? To, že často mlčím ja, je predsa normálne. Ale čo urobili mo­jim spolužiakom? Nevymenili ich?
Pravda je ta­ ká, že ide o celkom štandardných spolužiakov. Prvý semester je za nami a aktivita na hodinách je stále zvláštnosťou. Nikto nejak obzvlášť často nevytŕča svojou rukou z davu a nenarúša prejav profesora svojím ba­ som. Nikto nie je geniálny ani domi­nantný. Všetci sú iba…študenti.

Vysoká škola je predovšetkým škola života...

Naučí vás žiť a potom možno aj to, čím sa budete živiť…
Ako ste už mohli pochopiť, doz­viete sa viac o tom, akí sú ľudia. Poznatky sa budú sypať pri hád­ kach so spolubývajúcim, ktorý hádže prádlo po zemi, so susedom, ktorý pravidelne o 11­tej hodine večer začína svoje technopárty, s vrátničkou, ktorá vás odmieta pustiť na internát, lebo si vás mýli s lúpežníkom, so spolužiačkou, ktorá vám neustále kradne nápady a pok­ ladá ich za svoje... Prostredníctvom týchto situácií sa dozviete aj strašne veľa o sebe samom. Zistíte, že nemáte problém nakričať na drzého suseda a nevychovanú spolužiačku. Ale zároveň dokážete prežiť veci, ktoré vám predtým vadili doma. Raz a navždy pochopíte, že existuje kopa ľudí, ktorí sa vám budú snažiť šliapat po sebavedomí, najmä ak im to na začiatku dovolíte, a preto to nikdy, ale naozaj nikdy nesmiete dovoliť. Treba ich využiť na to, aby ste sa od nich niečo naučili, aj keď to nebude škola hrou.
Prinajmenšom vás naučí to, že jediný, na koho sa tu dá spoľahnúť, ste vy samy. Blbé, čo?!
A škola života vás naučí aj všeličo z iných oblastí života, nielen z medziľudských vzťahov. Uvedie vás do sveta, kde si každý varí, perie, up­ ratuje sám, lebo v opačnom prípade, ak nie je vyznavačom prostredia neškodiaceho zdraviu, skončí ako hladný, zasvinený (prepáčte ten ex­presívny výraz), vecami zahádzaný a prachom zapadaný jedinec na pokraji ľudskej smotánky. Takých je tu ale kopa, nebojte sa. Žiadny druh tu nie je iba v jednom vydaní, každého je celé balenie.
Potom existuje ešte plno ďalších špecialít, v ktorých kvalifikáciu zaručene získate len pobytom na VŠ. Napríklad schopnosť celú noc žúrovať a ráno o pol ôsmej sa vybrať na prednášku. Alebo dve noci po sebe neuložiť hlavu inam než do kníh a na tretí deň íst na skúšku, z ktorej vám hrozí prepadnutie. Alebo prežiť celý týždeň len na špagetách a rožkoch, to je niečo! Lepšie ako delená strava! A takto by som mohla pokračovať donekonečna…
Výška je pekný zaberák. Nie je to len o žúrovaní, ale aj o filmových a smiechových maratónoch so spolu­ bývajúcimi. Výška ide do peňazí, do času a do nervov. Ale naučíte sa veľa, to vám garantujem. Aj keby to neboli primárne tie vedomosti, kvôli ktorým ste na ňu išli.

Vysoká škola je najlepším ob­dobím v živote človeka… Vraj.

Ak si myslíte, že vám toto potvrdím alebo vyvrátim, mýlite sa. Neviem o tom nič. Dobré obdobie je vtedy, keď vám je dobre. A to môže byť v škôlke, na základke, na strednej ale aj na výške a po nej. Všetko má svoje plusíky aj mínusíky, dôležité je, aby tie plusíky prevažovali.
Jedno je isté, výška vám podaruje niečo nezameniteľné ­ a tým je čas. Hŕbu času, ktorú môžete zúžitkovať, ako budete chcieť a získať tak čo najviac skúseností, ktoré sa vám raz určite zídu. Je to časopriestor, podobný tomu vo vesmírnej lodi, v ktorom môžete levitovať od chvíle, ako sa odrazíte od Zeme až do oka­ mihu pristátia na Mesiaci. Respektíve naopak. Dôležité je, aby ste si to levi­tovanie poriadne užili. Po vystúpení z vesmírnej lode totiž nemilosrdne začína skutočný život.