3. kolo 2009/2010 - Ilustrácia

	Anti happpy end Katarína Hešková (I. miesto) Macko stojí iba tak-tak na špičke okraja obrazu. Komiksové jediné oko jasne vyjadruje detskou grafikou jeho rozpoloženie. Zúfalo sa zosúva po blate, je ufúľaný, dotrhaný. Napriek tomu je v ňom akési hrdinstvo a vrátime sa do sveta detských animovaných filmov s vierou, že všetko dobre skončí a bude žiť šťastne až do smrti. Trochu nezrozumiteľné sú tiene vľavo dolu, ale nerušia jednotu farebnosti. Dojímavé a vzácne bez sentimentu a pátosu, proste doklad, ktorý možno chápať po svojom.
	Ako to vidí Janko Hraško Terézia Turčanová (II. miesto) Janko Hraško na priveľkej stoličke sa zdá schúlený a nešťastný, vystrašený, je to tak? Vydarená diagonálna kompozícia, živá farebnosť a pritom vkusná a minimalistická. Pekný nápad aj ten názov.
	Zobrazovanie predmetu zrkadlom, zákon odrazu Nika Juhaščíková (III. miesto) Rafinovaná fotografia, pekný svet pekného dievčaťa. Trochu nezrozumiteľné kompozičné rezy zrkadla hore a vľavo, najmä hore stačil kúsok a máme elegantný „secesný“ ovál. Ale zasadenie postavy do zlatého rezu vo vertikalite bieleho pozadia dverí a postele je čisté. A vôbec, celú rafinovanosť tvoria jemné farby a svetlom zaliaty priestor.
	Arbeit macht frei Martin Ukrop (cena Heleny Turčanovej) "Klanice sú základným zaisťovacím zariadením plošinových alebo nízkostenných železničných vozňov. Môžu byť odoberateľné, sklopné (prípadne otočné) a pevné. Oká alebo krúžky na horných koncoch klaníc sa používajú na priviazanie nákladu." Nevedno, čo vedel autor fotografie o plošinových vozňoch a klaniciach, ktoré existujú na zabezpečenie tovaru. Je ich nepreberné množstvo, sklápacie, vysúvacie, fixné – stačí si pozrieť na webe... .Jeho pozornosti však neuniklo, že každá stokrát poobíjaná a stokrát proti hrdzi pretretá klanica je trebárs aj vo Zvolene vybavená jasným evidenčným číslom. Železnice sú vôbec samé evidenčné číslo, značka, výstražné znamenie... Je to dokonale evidovaný systém prepravy, určite zákonite a pochopiteľne založený na zreteľnom grafickom označení, číslovaní a „cajchovaní“ všetkého, čo sa chce pohybovať na koľajniciach. Lettrizmus – umenie písma ako obrazu, keď unudene cestujeme vlakom, a ohromuje nás popri výborných i mizerných graffitoch. Mala som šťastie, že som si pozrela najnovšiu výstavu fotografií s jej báječnou organizátorkou. Motto výstavy je mimoriadne inšpirujúce a všeobjímajúce pre každého, kto sa pozastaví nad nepochopiteľnosťami tohto sveta a hľadá súvisosti, asociácie, čo mu to pripomína, kde už čosi podobné ním zachvelo a zrezonovalo, vyrazilo mu dych... Sú to aj úžasné veci = vedieť užasnúť. A už to iba vyjadriť – hudbou, poviedkou, blogom, obrázkom, fotografiou... Vytešila som sa spolu s ňou nad nápadmi autorov. Ale keď došlo k Arbeit macht frei, nebolo o čom premýšľať. Zasiahlo ma to nesmierne. Viem, že vďaka kolegom všetci naši žiaci vedia, čo je holokaust cez každoročné návštevy Osvienčimu a vedia aj o „Acherone“ železníc, koľajníc a úzkokoľajníc, ktoré do ríše smrti prepravovali tisíce ľudí, čo nemali správny pôvod, farbu pleti, rasu, politické zaradenie... Na fotografii sú klanice s evidenčným číselným označením. Kompozične prebiehajú zľava doprava v nekonečnom rade. Svoje očíslované „ruky“ natŕčajú k nahliadnutiu. Oddané osudu čakajú, kam ich koľajnice zavezú, aký osud nákladu im nadelia na rozodraté drevené dosky plošiny. Čo už dodať? Máme na škole veľký talent, už len podľa tejto fotografie, ktorá môže byť impulzom aj pre nás všetkých k vlastnému a originálnemu pohľadu na nepochopiteľné veci okolo nás. Nech je téma fotosúťaže o čomkoľvek, je to vlastne o nepochopiteľných veciach, ktoré nám svojou fotografiou, no i inou formou viete sprostredkovať, a bodaj by aj vysvetliť podľa seba. Znepokojujte sa, čudujte sa, žasnite - a fotografujte, píšte, komponujte.
	Vajíčka žiab sú... Nika Juhaščíková (cena Soňe Kružliakovaj) Výborný nápad pozrieť sa na niečo také vlastne odporné, slizké, mokré očami bez zábran. A vznikla záplava zvedavých „očí“ v rôznej fáze nárastu. Dívajú sa na nás z takých nežných a nevšedných pastelových farieb, že stratíme predsudky k týmto „soplíkastým“ prírodným javom. Dobrý nápad, že objekt fotografie sa nadúva na celý formát, ako by chcel už-už vytiecť pod obraz. Opäť škoda toho miniatúrneho, ale predsa len rezu v pravej časti, ktorý nenechal kompozíciu prírody v ucelenom tvare. Ale je to výborné a objavné.

Treba nosiť fotoaparát stále a nevšedné momenty pozastaviť naveky. A ešte treba mať múdre a talentované oči. Ja Vám všetkým krásne ďakujem. Tak teda fotografujte.