6. kolo 2010/2011 - Sklo

	Pohár vínka? Zuzana Sitárová (cena Sone Kružliakovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Mňa okúzlila predovšetkým nevšedná a veľmi pôsobivá kompozícia. Nechať polovicu formátu prázdnu – to chce odvahu a vyššiu úroveň myslenia. Je v nej temer nebadateľný vrhnutý tieň zátky, ale ináč nič. Čierna v čiernej. A aká asi je „nižšia“ úroveň myslenia? Majú ju prírodné kmene, staroveké národy i mnohé kultúry po nich, no i celkom obyčajní, jednoduchí ľudia, čo považujú nevyužité miesto za nedostatok, márnotratnosť, ba až prehrešok a urážku. Áno, horror vacui – strach z prázdna. Odpor, nedôvera, ale i bázeň a hrôza pred niečím neoznačeným, neposväteným, „nevyužitým“ a odignorovaným. Zuzana premyslene pracovala s voľnou šerou plochou pozadia. Sugestívne sústredila pozornosť diváka na krásu skla a vína. Hádam päť šestín výšky formátu zaberá stopka pohára. Je netradične ohnutá, akoby sa ukláňala veľkej prázdnej ploche a zátke pri jej „nohe“. Víno je temer skryté, vidíme iba dno pohára a jeho tajomnú, veľmi temnú farbu. Dominantou obrazu totiž nie je ťažké a husté vínko, ale práve zátka zo šampanského. Tá víťazne a sebavedome žiari, akoby bola z džinovej fľaše. Významná, definitívna, spečatená. Vydarená práca so svetlom, striedmou delikátnou farebnosťou a kontrastmi hladkého chladu skla a teplého korku s jeho exotikou voňajúcimi nápismi a znakmi. Mne tá zátka neprekáža. Podnecuje fantáziu o chuti, vôňach, ševelení a utíchaní bubliniek vypusteného vína po výbuchu. Hodnotenie Sone Kružliakovej: Aj mňa zaujal ohyb a elegancia skla na tmavom neutrálnom pozadí, ale trochu prvoplánový je podľa mňa štopeľ. A technicky je to veľmi vydarená fotografia. Má moju cenu. Autorka o fotografii: "Pohár vínka?"- Nápad prišiel pri úplne bežnej situácii, v ktorej sa ocitáme každý deň, a teda išla som sa napiť. Pohár je sklo nášho každodenného života, a tak som tam nemohla dať taký celkom obyčajný, z ktorého som pila. Nechcela som zas ani nejaký prečačkaný, a tak sa mi zdal ten vínový ako fajn alternatíva. Obzvlášť ten, čo som našla. Jeho zahnutá stopka bola nezvyklá, na fotku priam stvorená. Hneď som tam naliala aj víno (v skutočnosti to bol čaj). A už to chcelo len nejaké pozadie. Keďže kreatívna chvíľka si vzala dovolenku na neurčito, čierna sa mi zdala celkom dobrá. Už len sa trochu pohrať so svetlom, aby to nebolo príliš tmavé, ale ani svetlé. Tak som si najala osvetľovača s nulovou mzdou na hodinu a šup do práce. Ešte som tam pridala korok, aby to budilo dojem, že čaj v tom pohári byť nemôže a bolo to. Osobne som túto fotku pokladala za najmenej nápaditú z tých troch, čo som dala ale človek mieni......
	Kto to rozbil? Terézia Turčanová (cena Heleny Turčanovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Prečo ide moja cena smetiam a odpadkom? Pretože rada obdivujem „život po živote“ - junk art, umenie z odpadkov, ktoré si všíma nečakané, ba niekedy až bizarné stretnutia a osudy vecí, čo doslúžili a našli svoj koniec. „Krásny ako náhodné stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na pitevnom stole“. To bolo kľúčové heslo surrealistov. No a od nepamäti zobrazovanie odpadkov a odhodených vecí z rôznych dôvodov našlo svoje miesto trebárs aj v honosných vilách a palácoch, galériách či v obchodoch s umeleckými predmetmi. „ Ako živé“ sú na dlažobnej mozaike rímskeho paláca kôrky chleba, objedené kosti, ohryzky, kôstky a škrupiny bez ladu a skladu. Vieme si predstaviť úžas hostí, ktorí sa dali oklamať ilúziou neporiadku v hodovacej sále, i následný obdiv a pobavenie na dokonalej práci majstrov dlažby. Mladý Iľja Repin zaháňal nudu v úrade aj tým, že nakreslil muchu na písací papier tak, že notár pri kontrole až po hodnej chvíli mávania a pripľaskúvania pochopil žart budúceho génia ruskej maľby. Raj odpadkov nachádzame ako spoločenskú provokáciu v umení 20.storočia – od dadaistov v roku 1916 cez americký „warholovský“ popart k junk artu na konci storočia. Terka dala dôraz na zvláštnu razantnosť písma a piktogramov, absurdný súbor varovaní a pokynov na kartónovom pruhu, ktorý na smetisku úplne stratil svoj zmysel a obsah. Zaráža jeho neporušenosť, novota, akoby bol zámerne vytvorený pre pár starých škatulí a harabúrd, ktoré majú mať najviac 600 kg, nesmie na ne pršať a sú krehké ako vínový pohár... Surrealizmus a dada v zábavnom smetiskovom tóne. Strohá farebnosť pripomína kubistov, najmä premnohé odtiene šedých a drevitých tónov, aké má Braque, Gris či Picasso. Výborná kompozícia, čo jasne preškrtla pomyselnú horizontálnu os obrazu a výstražne otŕča svoje evidentne neplatné a neaktuálne spravodajstvo... Dojemné. Autorka o fotografii: Fotka "Kto to rozbil?" vznikla čisto náhodou cestou z plánovaného fotenia. Šla som popri kontajneroch na separovaný odpad a ako zvyčajne - bolo tam nahádzané všetko možné, vrátane "cvaknutého" pásu kartónu, na ktorom je popis, čo daná škatuľa obsahuje. Prišlo mi to ako dobrý nápad - doma by som mohla každému z piktogramov priradiť nejaký význam a vytvoriť tak abstraktnú vetu - ako názov fotky. Napokon to ale bol tvrdší oriešok, než som si myslela - šlo to, ale bolo to dosť ťažkopádne, násilné a umelé. Preto som nazvala fotku "Kto to rozbil?" aj kvôli nezdarenému úmyslu, aj kvôli všakovakým zvyškom vyhodených predmetov, ktoré fotka obsahuje.
	Prírodný širokouhlý objektív Miroslava Vidová (cena Veroniky Hamplovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Nádherná fotografia s neuveriteľnými zázračnosťami v jedinom zvieracom oku. Pripomína obraz z filmu Juraja Jakubiska – snová halucinačná postava s drevenou ohradou v zošerenom pozadí, neskutočný lilavkastý – fialkovastý sneh a všetko v úžasnom oblom zakomponovaní do aerodynamického šedého rámu. Okolo chlpaté ryšavé „zateplenie“. „Prírodný objektív“ zapĺňa celú plochu obrazu, vnútorný a vonkajší kútik oka sú napnuté v diagonále, postava s ryšavou strieškou je v centre a na os. Pevné kompozičné ukotvenie a úctyhodný priestor vo formáte akoby rozprávali o trpezlivom fotografovaní plnom empatie a lásky k ušľachtilému krásnemu zvieraťu. Nie je tu sklo... iba metaforicky . Ale originálny český fotograf Karel Gottstein už pred niekoľkými desaťročiami nahradil sklo zrkadlovky zvieracím okom. Stačí si kliknúť naň alebo na jeho „Bednaflex“, ako svoj prírodný fotoaparát nazval podľa značky Flexaret. Mirka bola tiež vynaliezavá, no oveľa šetrnejšia než pán Gottstein, ktorý si po vylúpnuté kravské oká chodil na ústecké bitúnky, aby nimi zachytil takú širokouhlú a panoramatickú parádu, ako je Chrám svätého Petra v Ríme a iné skvosty európskej kultúry. Jeho fotoaparát vyšiel kedysi asi na 20 českých korún a aj vtedy bol šokujúco lacný. Hodnotenie Veroniky Hamplovej: Fotografia, na ktorej ma fascinuje nielen jej samotný výsledok, ktorým je výborná fotka s plne vystihujúcim názvom, ale úžasné na tom je, že jej autorkou je študentka, žiačka 2. ročníka strednej školy. Myslím si, že táto fotografia svojou úrovňou dosahuje kvality profesionála. Samotný nápad postaviť sa pred zviera a vnímať odraz v jeho oku a ešte ho aj dokázať zachytiť. Mirka mala naozaj šťastie, že z toho vyviazla v plnom zdraví, čo nepochybne svedčí aj o jej vzťahu k tomuto zvieraťu, ktoré voči nej bezpochyby cítilo dôveru. Autorka o fotografii: "Prírodný širokouhlý objektív" - Názov mojej fotografie sa mi veľmi páči, a bude to asi tým, že som ho nie tak úplne vymyslela ja. Mne totiž toto pomenúvanie raz nejde... A tak radia kamaráti, rodina, a takto z toho vznikol, snáď, celkom trefný názov. Čo sa týka "zrodenia" fotografie - keďže mám ku koňom blízko, nie len citovo, ale i naozaj, nebola núdza o fotomodelku s krásnym očkom. Už len počkať na slnko, ktoré oko premení na zrkadlo a skúšať, snažiť sa, zachytiť to. Nebolo to ľahké, najmä pre tú kobylu - ja by som sa tiež netvárila šťastne, kebyže mi niekto "pchá" objektív do oka. Zvládli sme to obe, tu je výsledok. :)
	...s Lennym Miroslava Vidová (cena Veroniky Hamplovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Pripájam sa k Veronike i k autorke Mirke, odrazy v skle sú fascinujúce, lámu a prehadzujú bežnú realitu do sveta odleskov a zrkadlení. Veľmi vydarený je aj lettrizmus – posolstvo a skvelé umiestnenie písma v obraze. Masmediálna rutina a profesionalita tvoria rámec takého typického výjavu – stretnutie nablýskaného plagátu megastar a fanúšičky. Aj keby nebola zbožňovateľkou Lennyho, musela by, ako každý iný okoloidúci, vzhliadať do výšky k plagátu v zbožňujúcom postoji. Kompozícia je veľmi pôsobivá v tom, že v zlatom reze je efektne umiestnený pomyselný kríž, ktorý je zložený z „podstavca“ pôvabnej blondínky. Jej malé nohy v sandálkach sú priam detsky na špičkách, akoby sa chceli odlepiť od zeme tam hore, kde nad obrovským horizontálnym sloganom „LENNY“ stojí v nesmierne patetickom geste „ukrižovania“ samotná star, ktorá sa odovzdáva sfanatizovaným fanúšikom. Oceňujem aj farebnosť. Vyhla sa nevkusu už samotnou dobrou úrovňou plagátu a aj odrazom v skle, ktoré mení prevažne všetko na čierno-bielu. Červená v niekoľkých odtieňoch o to viac púta pozornosť tohto predsa len nevšedného, priam sviatočného výjavu - Lenny Krawitz je v Košiciach!!! Vydarená momentka. Hodnotenie Veroniky Hamplovej: Ja som sa nakoniec priklonila k fotografii, na ktorej odraz vo výklade znázorňuje fanúšicku vzhliadajúcu na svoj idol na plagate. Páči sa mi, že autorka fotografie dokázala zrušiť hranice priestoru a osoby, ktoré sú dominantou (Lenny a fanúšička), sú plošne zachytené, pričom pozícia fanúšičky, ktorá je pod jej idolom, ukazuje na jej obdiv a úctu k tomuto spevákovi. A nepochybne k tomuto všetkému významne prispelo "sklo", bez ktorého by podobný obraz nebolo možné vytvoriť. Autorka o fotografii: "Ani som len netušila, že túto fotografiu niekedy dám do súťaže - je to len taký pokus - ako to asi bude vyzerať, keď sa niečo odrazí v reklamnej tabuli. Potom ma ale napadlo, že takto nezvyčajne môžem odfotiť moju maminku... A fotka bola na svete. Bez nejakého veľkého premýšľania, len taká, skoro momentka. Keď bola vyhlásená téma "sklo", bola som nútená buď niečo nové vyfotiť, alebo sa pohrabať v archíve. Archív v mojom prípade je aj máj 2009, ktorý mi ponúkol nasledovný snímok. Nejaké to sklo tam je, tak som to skúsila. Nabudúce ale nebudem lenivá niečo nové vyfotografovať... alebo opäť zaloviť v minulosti, ktorá niekedy ponúka pekné veci. "

Treba nosiť fotoaparát stále a nevšedné momenty pozastaviť naveky. A ešte treba mať múdre a talentované oči. Ja Vám všetkým krásne ďakujem. Tak teda fotografujte.