7. kolo 2010/2011 - Animáles

	Obžerstvo je hriech Terézia Turčanová (cena Sone Kružliakovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Keď sme sa so Soňou Kružliakovou rozprávali o tejto fotografii, zhrnula svoju asociáciu v jedinom slove – barok! Áno, po mnohých stránkach je tento mimoriadne vydarený obrázok tým, čomu všetkému sa od 17. storočia posmešne či s obdivom hovorí „barocco“. Klenotnícka terminológia ním označuje anomáliu prírody – krivú perlu. V tých časoch bola nepoužiteľná. Bizarná, všemožne guľato ponafukovaná a poprehýbaná perla z viacerých zrniek piesku patrila medzi rarity a nevídané čudá do zbierky za vitrínkou, nie do solídneho šperku. Nášho nafúknutého moriaka je temer plný formát obrazu. Pripomína rozpínavosťou naozaj tie najtypickejšie spupné portréty barokových a rokokových vládcov. Majestátni, nedotkliví, vopred podráždení, že sa k nim ktosi opovážil priblížiť. Baroková komplikovaná móda bola v mnohom podobná morčacej – mohutné oblé krinolíny, plnučké-plné guľaté korzety , objemné plédy, kožušiny, čipkované štóly - sú ako našuchorené perie snehobieleho „nóbl“ pána na dvore. Morčací pohľad sa ostro zabodáva do návštevníka práve tak, ako si nás často pohŕdavo premeriavajú staré obrazy šľachticov a naparádených urodzených dám. Má aj podobný „mejkap“, ktorý jasne odlišuje urodzenú tvár od tej bežnej. Modrý „lorňon“ a tuhočervené líčenie priam až do výstrihu, starecká zhúžvaná koža akoby napudrovaná a rafinovane prekrytá jemnou sieťovinou. No celá Jej Výsosť Mária Terézia či Kráľ Slnko... Ak sa pozrieme na výtvarnú a technickú stránku fotografie, tento portrét má ozaj majstrovskú psychológiu zvieraťa, ktorú nemožno neporovnávať s určitým typom ľudí – a to je nepochybne milo zlomyseľná zábava pre diváka. Nič neruší tento dokonalý zážitok – má vynikajúce svetlo na celok i detaily, kompozícia je pekne uvelebená centrálne na horizontále aj vertikále, ako aj v oboch diagonálach pomyselného štvorca, ktorý je plný nášho na prasknutie zdutého modelu. Horná štvrtina efektne zvýrazňuje, že tu máme čierne pozadie - presne ako barokový „tenebrizmus“ – dramatické kontrastné svetlo/tma napríklad u Caravaggia. Ba je tu aj pre tenebrizmus také charakteristické „pivničné“ nízke osvetlenie, ktoré krásne buduje guľaté formy. Výborná a vydarená práca. Terka isto prezradí niečo o vzniku fotografie, hádam aj zo životopisu svojho majestátneho pažravca. A uvidíme, či nás ušetrí podrobností o jeho gilotínovaní a nasledujúcom osude... Hodnotenie Sone Kružliakovej: Mňa napadá jediné slovo – barok! V tom je všetko. Autorka o fotografii: Starkého výstavný kus: kráľovské šaty, kráľovsky pyšný. Nedôverčivý, opatrný, prefíkaný. Nakoniec však chutný.
	Kocúrisko Claudia Nemcová (cena Heleny Turčanovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Claudia isto vie, prečo nazvala svoju fotografiu týmto trefným starobylým termínom. Pri neuveriteľne pevnom, až hypnotickom pohľade kocúriska úplne zabudneme, že ešte nedávno to musel byť maličký prítulný kocúrik, cicuška. Toto je kocúrisko, mačkovitá šelma z rodu dravcov. Vyzerá nedbalo výstredne a elegantne – trochu ako zrelý muž bez veku, bez minulosti. V jeho dlhom, ťažkom pohľade možno prečítať všetko a nič. Len si predstavovať jeho isto-iste nevšedný a dobrodružný život, divoké milostné avantúry, túlačky i pokorné návraty, keď hladný a ošklbaný zatúžil, a to isto neraz, po „teple domova“. Keby mohol rozprávať, bol by v mačacej krajine určite takým fascinujúcim rozprávačom či hercom s charizmou, akú mal Jan Werich, Julo Satinský, ale aj Rudolf Hrušínský, Dumas, Flaubert... Múdri a veselí spoločníci, labužníci, gurmáni a „fajnšmekeri“ na krásy a dary života. Kocúrisko. Je to aj nadávka a urážka, ak k neutrálnemu slovu pridáme „- isko“. To „-isko“ ihneď prebudí našu ostražitosť. Dievča je dievčisko, pes psisko, kocúr kocúrisko... Vydelia sa zo všedných rozmerov, spomedzi normálu a zaužívaných konvencií. Číhajú si na nás, nenápadne - zdanlivo ospalo si monitorujú, či im niečo interesantné neuniká, aby nečakane po tom skočili. Nevšedné je hneď aj umiestnenie kocúriska v obraze. Vidíme z neho to najzaujímavejšie – ako u rozprávača či herca jeho typu – „tvár“ s pohľadom, ktorý je plný životných skúseností, poučenia a múdrosti. Potom je tu uvoľnené gesto „rúk“ a spočinutie na niečom príjemnom a domáckom. Kompozične je uložený v uhlopriečke hornej polovice obrazu – akoby sa díval a striehol na nás tak trochu zhora. Je z neho mäkká pyramída – leží aj v strede, aj v zlatom reze, akoby si nevedel vybrať, čo je lepšie miesto vo formáte, keďže sú obe výborné. Fotografia je upravovaná. Autorka nám o tom určite niečo napíše, ako aj o povahe a osobnosti svojho zaujímavého priateľa. Neobyčajná je predovšetkým modrá farebnosť. Oproti obyčajnej modrej na koberci a obyčajnej „trávovej“ zelenej má jeho farba blízko rafinovanosti parížskej modrej – tajomnej, elegantnej, trochu fialovej; zaváňa nočným životom a diskrétnymi dobrodružstvami. Tento kocúrisko má možno tú jedinú chybu, čo majú ľudské kocúriská – otvorene neznášajú a vysmievajú hlúposť. Aj náš blazeovaný priateľ by určite pohotovo vymýšľal brilantné vtipy a bonmoty, vydával by úžasné knihy alebo trúsil bystré postrehy z filmového plátna, obrazovky, z divadelných dosiek. Autorka o fotografii: Britská modrá alebo aj Mišo :-) jeho mohutná stavba tela, hebká srsť, výrazné oči a dobromyseľná povaha je to, čím ma "dostal"... Pri fotení ho najviac zaujala šnúrka z foťáku, bol priam pristihnutý pri hre, kde jeho hlavnou prioritou je šnúrka ktorú môže chytiť labkou :-)
	Život je krásny Miroslava Vidová (cena Veroniky Hamplovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Vykúpaný, načesaný, určite správne a zdravo živený i vychovávaný psík. Mirka ho s veľkou láskou zvečnila, a treba uznať, že fotografiou dokázala vyjadriť svoje city tak, aby ich preniesla aj na diváka. A čo na nás prenáša? Že je medzi ňou a psíkom milé puto, v ktorom má každý z nich svoje miesto. „Pani“ poveruje priateľa vznešenými úlohami, on ich, ako najlepšie vie, s neochvejnou oddanosťou spĺňa. Zachytila ho v trape - o chvíľu prebehne popri nej, aby jej k nohám priniesol čosi, čo za nič na svete nespustí z bystrých očí. Aj Mirka je sústredená a prejavuje len to najlepšie, čo o fotografovaní vie. Celok si nakomponuje v zlatom reze a na správnej strane – voľné miesto vpravo dáva priestoru na beh. Svetlo je priam dokonalé. Podčiarkuje nádherné farby srsti a všetky lesky, čo zvýrazňujú dokonalé tvary zvieracieho tela. Okamih prostého malého šťastia, ktoré je šťastím aj preto, že sa môže stále a stále opakovať. Veď život je krásny. Áno, s úsmevom spočinieme na obrázku radosti práve tak ako Veronika. Hodnotenie Veroniky Hamplovej: V tomto kole som si vybrala fotografiu M. Vidovej " Život je krásny" Prečo?... jednoducho som z nej nemohla oči odtrhnúť. Je to fotka, ktorá naozaj vyjadruje radosť zo života, bezstarostnosť, skrátka, každému vyčarí úsmev na tvári. Okrem toho autorka vynikajúco zastihla zviera v pohybe, čo naozaj nie je jednoduché, popri tom dodržala aj kompozičné princípy. Naozaj skvelá fotka! Autorka o fotografii: Šteniatko na fotografii som poznala len krátko - necelé dva mesiace. Ale pekne, od narodenia až po odvezenie novými majiteľmi. Bolo ich osem - všetky takmer rovnaké: krásne, bláznivé, stále veselé a usmiate, hravé... Zachytiť ich v pohybe nebolo ľahké, ale s výsledkom som spokojná; vejúce ušká tomuto plemenu nemôžu chýbať :-)
	Mačacia láska Katarína Hešková (I.miesto v študentskom hlasovaní) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Pri zvieracích portrétoch nás spravidla napadá porovnávanie s ľuďmi. Súvisí to zrejme s naším posudzovaním a privlastňovaním si sveta - hneď sa nám zdá, že lepšie rozumieme skale, ak ju nazveme Mních, lebo sa na mnícha podobá, a pridáme legendu z dávnych čias o skamenení... Ba jej aj veríme – poniektorí aspoň v detstve. Horšie je, ak sa nám zdá, že opica je najbližšia k ľudskému rodu, a preto ju pomerne ľahko naučíme napríklad fajčiť, piť, nosiť námornícke tričko a pľuť. Má to aj akúsi ľudskú logiku v privlasňovaní si sveta – žiaľ, nielen pre deti v cirkuse, kde sú spravidla popri cvičených ľuďoch aj cvičené zvieratá. Znalec a milovník prírody krúti hlavou. Vie, ako tá skala pred miliónmi rokov mohla vznikať, a, veruže, vtedy neboli mnísi, ba ani iní ľudia. Hlbinná psychológia je tu už pekných pár rokov – napríklad knižka J. Seeda Myslieť ako hora. Skaly, stromy, zvieratá... okolo nás. Majú svoje tváre i príbehy utvárané skôr, ako sa objavil človek. Milan Rúfus ľudí nazýva mladšími bratmi zvierat. Takže ľudia sa mohli niečomu podučiť aj od zvierat. A neraz majú v čomsi ich podobu – spupnosť sfučaného moriaka, ležérnosť kocúriska, radostne zaslepenú psiu oddanosť vo svojom „krásnom živote“. Sú tu nepreberné paralely a mimoriadne obohacujú štúdium oboch živočíšnych druhov... Mačacia láska. Katke sa podaril priam výtvarný extrakt, esencia, výťažok na túto tému. Jej fotografia má zrozumiteľnú mizanscénu, reč tela, mimiku. Aj „scéna“ je skvelá. Už vidíme, ako v divadelných dielňach patinujú patrične hrubé kulisy, aby vyzerali staro, no pritom nech oslňujú bielobou starých dobrých čias. Jemné odtienky výrečne odstupňovali zachovalejší náter vnútorných dverí, zošliapaný prah domu a obité, okopancované vonkajšie dvere. Dostatočné nasvietenie nám umožní vychutnať si a precítiť dlhú históriu života v dome za týmito dverami. Naozaj dokonalé, Katka. Nádherný výsek, detail, v ktorom je toľko informácií pre diváka – a toľko podnetov pre rozvinutie citov dobrého herca. Ale v našom obrázku autorka nemusela nič hrať, ten dom má určite rada, pretože s nesmiernou nehou zachytila všedný, a predsa taký úžasný výjav lásky, dôvery, šťastia a toho všetkého ťažko pomenovateľného vo vzťahu mláďatka-dieťatka a jeho matky. Skúsme ale z hľadiska ľudí porovnávať. Nejedna ľudská mamička by popri svojich citoch myslela aj na to, či bude na fotografii pekná, moderná, „in“ a „trendy“ , či je dosť štíhla a milujúca, či jej „naaranžované“ dieťatko pristane. Teraz nemyslím vzácne obrazy v dejinách umenia, najmä úchvatné podoby bolestnej lásky Panny Márie k svojmu Dieťatku, ani majstrov fotografie – najmä sociálnej a etno fotografie ... Navštívme len bežné heslá na google, popozerajme si pár rodinných albumov a sledujme chvíľu bulvár s celebritami a ich potomkami. Načesané, nalíčené a všakovako ináč upravené „herečky“ a malí „herci“... A teraz sa pozrite na mačaciu dvojicu. Máme sa čo učiť! Katku ako fotografku treba pochváliť aj za sugestívne umocnenie vzájomných vzťahov všetkých prvkov v obraze. „Scénu“ a „svetlá“ som už pochválila, ale výborný je aj záber, kompozícia – mačiatko je v celku na „piedestáli“ v centre formátu, mačacia matka stojí nižšie, preto majú na rovnakej úrovni ňufáčiky i pohľad očí. Polocelok matky je v pôsobivom reze – buste, vedie nás, aby sme sa sústredili na jej „tvár“. A najmä na ten nenapodobniteľný materinský výraz! Akoby so svätou trpezlivosťou naznačovala svojmu „malúšikovi“, že ešte veru nemôže do sveta, čo je za jej chrbtom, že má na to čas a že je to tak dobre a múdro. Bodaj by sme mali aj medzi ľuďmi čo najviac takýchto krásnych láskyplných a múdrych úsmevov u tých, čo nás vedú a vychovávajú. Máme Deň matiek, Deň otcov, Deň učiteľov... Katka nám ponúkla svoj Deň mačiek. Vďaka zaň. A veľká vďaka aj študentom za ich cenu, ktorá nás vedie k mnohorakým zamysleniam a porovnávaniam.

Treba nosiť fotoaparát stále a nevšedné momenty pozastaviť naveky. A ešte treba mať múdre a talentované oči. Ja Vám všetkým krásne ďakujem. Tak teda fotografujte.