8. kolo 2010/2011 - Červená

	Kocky sú hodené (Alea Iacta Est) Katarína Hešková (cena Sone Kružliakovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Hracia kocka. Definícia znie úchvatne - „mnohosten na generovanie náhodného čísla“. Katku zaujal námet praprastarej hazardnej hry. Vraj prvý archeologický nález čohosi ako opracovaná kocka je spred dvoch miliónov rokov. Žeby aj dinosaury ? Homérov Achilles je zobrazený corpus delicti pri hre s kockou na gréckej amfore spred pár tisícročí. Vtedy to bol už určite bežný a všetkým zrozumiteľný výjav zo života... Vo výbere motívu sa vlastne nedá pomýliť – hracia kocka je pekne dlho ovešaná symbolikou až-až. A keď sa ku kocke pridajú ľudské figuríny a viac-menej ustálené symboly farieb, máme nosnú a výborne zakódovanú správu. Keďže kľúčom k otváraniu býva spravidla nadpis, pomenovanie s požehnaním od autora, tak naším štartom je okrídlený prastarý výrok „Alea iacta est“ – Kocky sú hodené. Prednáška skončila, prekročme dvere do Rubikonu našej fotografie. Ak prižmúrime oči, vidíme vydarenú schému kompozície priestoru i farieb. Pevnú, stabilnú – figúrky zoskupené do pomyselného trojuholníka so zrezanou dolnou hranou. Tlačia sa nad osudovou kockou. Škrt cez diagonálu vedie ČERVENOU farbou. Všetko je v centre, v razantnej spojnici uhlov a v horizonte zlatého rezu. Ale vďaka červenej uhlopriečke je obnažená a nápadná práve asymetria celku. Kocka s plným počtom červených bodov je k nám síce obrátená, ale točí sa preč od stredu. Ako keby chcela ukročiť dozadu a odraziť sa ku skoku. Otvoriť si voľný priestor na skoky a kotúľanie, dokotúľanie a povestné zastavenie. Najčervenejšia planúca figúrka je prvá na rade a čaká. Za ňou ďalšia a ďalšia – staropurpurová, zelená, žltá - i čierna ako nočná obloha... Priestor pre usporiadanie prvkov v obraze je sivý, sterilný - ako minimalistická a čistá-prečistá – puristická - nemocničná čakáreň. Uf. Už len pripojme pohľad Sone Kružliakovej: Dala som cenu kocke s figúrkami, lebo je taká osudová. O tom, ako ľudia - figúrky - "skáču", ako komu osud nadelí. Aj si myslime, že máme svoj osud vo vlastných rukách, no niekto iný ASI ťahá špagátikmi a hádže si kocku. Po technickej stránke sa mi to tiež zdá zvládnuté, kocka ako osud vpredu, postavičky čakajúce vzadu.
	Červená v problémoch? Miroslava Vidová (cena Veroniky Hamplovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Prvé, čo nás upúta na fotografii, je komický, až absurdný námet. Také malé východoslovenské surrealistické náhodné stretnutie povestného „dáždnika a šijacieho stroja na pitevnom stole“ (Lautréamont). „Pitevným stolom“ je tu pravá gotika – zrejme medzi košickým Dómom sv. Alžbety a Kaplnkou sv. Michala - plus trendovo exkluzívna ružová farba historického rohu s nočnými lampičkami ako útulná a milá päsť na oko. Máme aj naše košické náhodné stretnutie - a to hneď v prvom pláne - „ruku zákona“ na volante policajného auta, ktoré blokuje cestu vyfintenej svadobnej felícii kabriolet. Veteránofili určite poznajú túto kultovú značku Škoda Felicia, r. v. 1960. Púta pozornosť priam ako celebrita – „sexi“ červenou, parádou, no i tým miestom, kde sa zrazu ocitla. Korunu tohto výjavu však nepochybne tvorí skvelý „týpek“ v mysliteľskej póze nad „pivným mozoľom“. Práve on vnáša ten absurdný humor do celej fotografie. Úlovok Mirky Vidovej má aj vydarenú vonkajšiu formu – v pestrej stretávkovej zmesi kraľuje ČERVENÁ. Je to priam súsošie v solídnom zlatom reze. Tvorí ho „sokel“ červeného kabrioletu, náš „mysliteľ“ a dopravná značka akoby opretá o oporný gotický pilier. A keď sme už pri značkách, stretávajú sa tu aj dve zakoktané „PO“ – "PO"pradská značka na aute a "PO“lícia... Zábavný obrázok zo života východnej metropoly – a najmä tie naše dohady, čo je to tam asi za komédiu. A ako to vidí Veronika Hamplová? Prikázaný smer, tajomná ulička, pochybnosti, neistota, váhanie, dotyk manželstva, priestupok... To všetko sú pozorovateľné javy, ktoré môžu fotografiu vystihovať. Ale keby sme sa mali držať témy „červená“, musí našu pozornosť pútať nádherná vyleštená Škoda Felicia cabrio. Je jej problémom prichádzajúca polícia, alebo nebodaj meškajúca nevesta ...? Odpovie a objasní autorka - Miroslava Vidová: Košice mi opäť ponúkli krásny námet na fotografiu - nádherné auto, jeho majiteľ, ktorý keď videl, že idem fotografovať, ihneď k nemu podišiel a policajné auto, ktoré tam bolo kvôli.... ani neviem čomu. Skúsila som, čo sa stane, keď začnem fotografovať - ani policajt, ani majiteľ auta sa neozvali, tak som teda skúšala či z toho niečo bude. Výsledok vidíte, vtedy som netušila, na čo fotografiu použijem, ale tak povedala som si: "To sa nájde...." :)
	Hlavou múr neprerazíš Terézia Turčanová (cena Heleny Turčanovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Od ČERVENEJ vedie obrovské množstvo ciest. Krvavých, ľúbostne srdcervúcich, ale aj kvetinových, ovocných, mejkapových... V jednom starom vtipe sa ako prví dostali na Mesiac Sovieti. Tak ho hrdo natreli červenou. Po nich však prišli Američania a napísali na červený podklad Coca-Cola... takže červená cesta politická, a aj červená cesta komerčných ochranných značiek na všetko, tak prečo nie na slávnu červenú koly... či Ferrari – prísne zazmluvnená výrobná značka červenej, čo má patentované číslo to a to ... Terka sa pristavila pri nevídane otlčenom tehlovom múre. ČERVENÁ tehla. Tehla pálená. Veľmi pekná terakotová či tehlovočervená cesta na veľmi pekné a užitočné zamyslenie. Kváder zo štyroch základných živlov staroveku - „prach Zeme“, voda, vzduch, oheň. Poznáme ho niekoľko tisícročí. A čo všetko sme už z neho postavili? Napríklad aj Terkin múr, ktorý, veruže, hlavou neprerazíš. Aký je dobitý, otlčený, osekaný a doráňaný ten chrabrý strážca bohviečoho. A aké sú už len tie hlavy zúfalé, ktoré od neho museli odísť bez úspechu? Neprerazili. Odolal a odoláva. Hlavy si naozaj nechcem ani predstaviť – „sado-maso“ nemusím. Sú toho plné médiá - kýbeľ krvi pod obrazovkou televíznych novín, „dobrodružných“ filmov, seriálov z nemocničného prostredia... Akurát si spomínam, že pri ukrutných bitkách Toma a Jerryho, Vlka a Zajaca a pod. krvi nekvapne ani jedno „kvap“. Terkin múr je však niečo úplne iné. Ako stvorený na bádanie v dejepise vecí okolo nás. Sú v ňom samé vzrušujúce indície o tom, ako bol stavaný, ktorá manufaktúra preň pálila tehly takých rôznych odtieňov, čo to má za maltu – hádam ešte so stredovekými slepačími vajciami ako spojivom..., kde asi stojí, že je osekaný ako skalolezecká tréningová stena..., čím mu spôsobili také rozsiahle a temer súvislé povrchové zranenia..., kto to bol a kedy sa to stalo?... Vyzerá ako symbol neochvejnej spoľahlivosti, odolnosti, tvrdošijnosti. Aj voči tým romantickým hlavám, aj voči všetkému inému. Fotografia zaberá výborný výsek do nekonečna sa opakujúcej tehlovej štruktúry. Dobré rozptýlené denné svetlo na detailoch i celku, Je to nadhľad, v ktorom nie je nič iné, iba tehly. Ako v jednej peknej africkej „haiku“, minibásni: „Celý deň hľadel som na nebo, na nebi bolo len nebo.“ A čo nám k dejepisu múra povie autorka? Tu sú slová Terézie Turčanovej: Tento múr hlavou skúšali isto už mnohí. Veď je starý niekoľko tisíc rokov. Stojí v Ríme - je súčasťou komplexu Forum Romanum. Fotený bol ako "suvenír z Ríma" pre moju dobrú kamarátku. A mne sa tiež zapáčil - najmä kvôli farbe. Lebo keď sa povie "tehlová", každý si ju vie presne predstaviť. Kdežto napríkald "nebíčková" je vždy iná - podľa aktuálneho počasia ;-).

Helena Turčanová:
"Na záver nie je myšlienka toho, čo fotografii udelil svoju cenu. To som ja a práve som to, aspoň myslím, ako-tak dostatočne zdôvodnila. Tak ako som, myslím, ako-tak dostatočne poobdivovala obrázky cien Sone a Veroniky. Nechala som ale ešte hodne priestoru aj pre vaše objavy v obdive. Nielen ôsmich kôl predchádzajúcich fotografií The Picture Challenge, ale aj toho nasledujúceho - deviateho. Má priam májový impulz do leta pre vaše srdce, um a oči za objektívom. Už sa na vás všetkých tešíme."

Treba nosiť fotoaparát stále a nevšedné momenty pozastaviť naveky. A ešte treba mať múdre a talentované oči. Ja Vám všetkým krásne ďakujem. Tak teda fotografujte.