10. kolo 2011/2012 - Moje leto, moje prázdniny

	Zaslúžený oddych Martin Kracina (1. miesto v študentskom hlasovaní) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Fotografia rozhodne patrí do kategórie KRÁSA. Je mysticky krásna, extaticky krásna. Zásluhu má na tomto zázraku svetlo. Vlastne protisvetlo slnka, ktoré spravilo vo fotoaparáte tie mystické a neskutočné zásahy. Vybudovala sa úplne nerealistická farebnosť a kontrasty, akoby obraz nebol z bežného života, ale z dobrej Fantasy 3D produkcie. Umocňuje to aj pevná a veľmi pôsobivá kompozícia , ktorá je sústredená v centre horizontálneho formátu. Postava s bicyklom pôsobí ako ohromená tým, čo sa deje pri zapadajúcom slnku. Aj ono odchádza na “zaslúžený oddych“? Aspoň tak písali svojimi hieroglyfmi o slnečnej púti starovekí Egypťania... Ale toto Slnko nie je žiadny vetchý uslintaný starec Egypťanov, odchádza plné jasu a nádhery, aká spravidla pri západoch slnka býva. A chlapec si to po cyklotúre celého dňa so slnkom nad hlavou vychutnáva. „Zaslúžený odpočinok“ od slnka... Krásneho slnka. A v obraze má jeho zlato najkrajšie miesto – zlatý rez.
	Leto je žlté Michaela Karlíková (cena Sone Kružliakovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Maličký mikrokozmos leta. Fotoobjektív si k nemu čupol a díva sa naň ako dieťa. Zblízka - zblizúčka, zvedavo a detailne. Z celého poľa ovsa vidíme len za hrsť kláskov. Sú ešte na steblách, ale už ležia skosené, takže sú oveľa nižšie ako malé dieťa, ktoré by sa v nezožatom poli možno stratilo, bálo by sa ho. A tak môžeme dobre pozorovať roztvorené zobáčiky kláskov, v každom zrnko ovsa. Okúzľujúci nápad - nehľadať koscov, kombajny, nezasadiť obraz do krajiny... je to prosto pár kláskov dozretého leta. Nevedno, či ležia na malom vysokohorskom políčku, alebo na megaláne bývalého JRD - je to úroda obilia ako taká, symbolická a nadčasová. Po výtvarnej stránke by mal Vincent van Gogh potešenie. Jeho farba leta – stačí si spomenúť na celé plátna, kde niet inej farby, len farba zrelého obilia, zlatoplavá je zem, obloha, ľudia v poli... Áno, leto je žlté. A aj kompozícia je vláčna, pozvoľná – letná. Horizontálne sa k zemi ukladajú vrásočnice stebiel, v štruktúre formátu dominujú klasy a určujú poriadok v usporiadaní zŕn, roztvorených šupiek a jemných fúzov ostňov. Zaostrené je len na pár exemplárov v strede obrazu - ako sa stačí sústrediť na pozorovanie vzorky... Eliminujeme nepodstatné, opakujúce sa, rozptyľujúce. Výborný nápad aj jeho zhmotnenie.
	Koniec jednej éry Claudia Nemcová (cena Veroniky Hamplovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Ponurý jednofarebný obraz leta. Akoby zo zlého a ťaživého sna. Sny sú vraj málokedy v dospelosti farebné. Fotografia je dospelá. Výberom námetu na prvom mieste. A je priam obťažkaná množstvom dospelých pocitov ako empatia s istým sebazaprením, súcit, introspekcia – prežívanie seba samého cez vonkajší svet. Pripomína účinok tých najsmutnejších a najbeznádejnejších francúzskych šansónov o stroskotanej láske, stroskotanom živote... Čo mi hneď zo šansónov napadne príbuzne najsurovšie, je „Je suis malade“ Lary Fabian... Výpoveď je príkra, odpudivá, chaotická a bez jediného lúča slnka, iskry, svetla nádeje... Taká je aj táto „Cháronova“ loď. Nie je už z tohto sveta, pre tento svet. Estetikou pripomína upírske horory – temná, zanedbaná, nevzhľadná, vlákna sietí a laná vyzerajú ako prastaré pavučiny, chumáče šedivých mŕtvych vlasov, štítime sa nahliadnuť do jej čierneho vnútra... Claudia sledovala veľmi cieľavedome účinok fotografie. Našla správnu farebnosť k svojmu presmutnému námetu, zvolila pôsobivý zorný uhol a vzdialenosť objektívu. Kompozične zaplnila temer celý priestor týmto pre suchozemca predsa len nevšedným a tristným javom mŕtvej rybárskej loďky – o to pôsobivejším. Dala vyniknúť chátrajúcim prírodným materiálom, ktoré vnášajú do námetu bezčasovosť , vylúčila akýkoľvek súčasný prvok - nič moderné, čo poznáme... A isto by sa dal nájsť na tom vraku starý nápis, nejaká identifikácia, čím by dostal tento „nebožtík“ aspoň približné dátumy a meno. Na mňa spravila fotografia silný dojem, na Veroniku Hamplovú zrejme tiež. Oprávnene.
	Po Mliečnej dráhe Terézia Turčanová (cena Heleny Turčanovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Anonymná súťaž – no bez zaváhania – ako už toľký raz - ma priťahujú práve práce Terky... Vždy má výrečnú kompozíciu a nad jej obrázkami spravidla treba porozmýšľať, pofilozofovať si - alebo aspoň pomeditovať, poasociovať... A fotografuje s grafickou a výtvarnou nápaditosťou. Ba možno hovoriť aj o veľmi zaujímavom zmysle pre humor, vtipe a absurdite. To plytký gýčiar nedokáže – možno ani nevie, o čom píšem s papierom FFUK z estetiky... Ako pri správnej básni, aj tu je tvorivá symbióza obsahu a titulku. Obsah tvorí „galaxia“ mušlí – a to takých tých obyčajných, malých – nájdeme ich nielen na brehoch morí, ale aj pri riekach celého sveta. Druhov mušlí a lastúr sú vraj tisíce – v akejsi novej knižke je ich zobrazených temer 5 000 – tu máme tie, čo asi v knihách nenájdeme, také bežné, že sa po ne azda ani nezohneme, nieto ešte ich zbierať a odkladať potom doma. Veď je ich „ako maku“. Prišlo mi hneď aj vtipné, že Mliečnu dráhu vidíme na nebi, u Terky pod nohami... Via Lactea, grécky Galaktias – galaxia. Spisovne slovensky „Mliečna cesta“, v Čechách Mléčná dráha, anglicky Milky Way... No ale pristavme sa pri fotografii. Dominantou je nepravidelný biely pruh – „ako na nebi, tak i na zemi“. Dala mu obrovský priestor v obraze piesočnatej pláže. Môžeme si všimnúť, že ako na oblohe, i tu majú rôznu viditeľnosť a zafarbenie. Niektoré sú hlboko zaryté v miliardách zrniek piesku, iné sa blýskajú na povrchu. Zdá sa vám stále, že na obraze nie je nič interesantné? Možno aj bez mojej navigácie by ste na toto všetko prišli a pobavilo by vás to tak ako mňa. Monotónna štruktúra, monotónna farebnosť a dá sa predpokladať aj monotónnosť krokov anonymnej ľudskej postavy, ktorá sa z obrazu vzďaľuje... V diagonále formátu sa kľukatí hlavne „mliečna cesta“ mušlí . Kontrast k osamelému jedincovi... Takých, ako on, je tiež na svete ako maku – vo fotografii nemá ani identifikáciu, vidíme iba dolnú časť postavy v čiernom oblečení, topánky v ruke sú k nám obrátené podrážkami. Ale nohy nezanechávajú žiadne stopy... „človek-milión“ v galaxii. Odchádza bez stopy... Vidno, že Terka je Terkou aj cez svoje leto a cez svoje prázdniny.

Treba nosiť fotoaparát stále a nevšedné momenty pozastaviť naveky. A ešte treba mať múdre a talentované oči. Ja Vám všetkým krásne ďakujem. Tak teda fotografujte.