11. kolo 2011/2012 - Duo

	Osamelosť Claudia Nemcová (1. miesto v študentskom hlasovaní) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Západ slnka. Podobá sa vždy aj optimistickému východu. Ale toto slnko isto zapadá. Usmerňuje nás k tomuto chápaniu osamelosť v názve. Claudia už pri predchádzajúcom kole preukázala mimoriadnu výtvarno-fotografickú empatiu a introspekciu, čiže sebaprežívanie, sebapozorovanie cez svoje okolie, cez okolité veci, objekty, scenérie. A teraz sa nebojí ani takej háklivej a „obohratej“ témy, ako je zaručene a spoľahlivo utváraná ľúbivá hra farieb slnka ležiaceho na horizonte. Ba obrázok pošle ešte aj do súťaže s vcelku sentimentálnym názvom... Prečo? Ak si zosumarizujeme výtvarný jazyk tejto fotografie, možno dospejeme aj k dešifrácii posolstva autorky. To je predsa vlastnosť skutočných umeleckých diel – zdeliť svoje pocity, nálady, myšlienky, objavy, aby sa preniesli na ostatných. Claudia, zdá sa, aj upravila farebnosť obrazu tak, aby pôsobil vážne, melancholicky a smutne. Zo všetkých štyroch okrajov sa sťahuje temná staromajstrovská hnedá smerom k slnku. Jeho jasný biely bod ustupuje zo stredu formátu - jednak vďaka mierne zvýšenému obzoru a jednak posunom vpravo. Presný vertikálny stred obrazu je na špičke loďky a v okraji pásu matne odrazeného slnka v mori. Druhá loďka špicom spočíva pod líniou slnka. Obe sa ponárajú do večernej tmy, ktorá už zreteľne zviera aj posledný výbuch jasavej letnej oblohy. Svetelný bod priťahuje divákovu pozornosť, sála z neho posledná žiara tohto dňa. Loďky sú dve, ľudské postavy v šere sú tiež dve, zem a obloha tvoria duálnu jednotu... ale slnko je absolútny solitér. Vsúva sa medzi oblohu a pozemský svet, ale vieme, že v našej galaxii je už celé veky zákonite a nepremenne osamotené, jediné, dôležité a rozhodujúce. Málokedy pociťujeme jeho osamelosť tak citeľne, ako vtedy, keď pomaly, pomaličky z nočnej tmy nastupuje svoju dennú púť, a keď pomaly, pomaličky do tmy večer zapadá. Fotografia tlmočí fenomén osamelosti dôstojne a s nostalgickou krásou.
	Dve kolesá, jedna cesta Zuzana Sitárová (Cena Sone Kružliakovej a Heleny Turčanovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Okamžite ma zaujala neobyčajná jednota, celistvosť , súhra všetkého, čo tvorí túto fotografiu. Staručký predpotopný bicykel opretý o staručký otlčený vchod do domu. Mobile et stabile... Z oboch stačí vidieť fragmenty, a vieme si predstaviť celok. Zuzana sa sústredila na detaily, aby sa dalo vychutnať nostalgické kúzlo „zubu“ času v živote človeka a jeho osobných, vlastných vecí. Majú isto svoju dlhú spoločnú históriu, svoje príbehy, drámy i komédie... Čas má, tak ako napríklad aj dve kolesá bicykla, jednu cestu. Svoje stopy, odtlačky a znamenia zanecháva najmä vo viditeľných detailoch – vo vráskach, ohnutostiach a v pokriveniach, v ošúchanosti a odpraskanom povrchu predmetov, čo sa tisíckykrát používali a namáhali. Kružnice dvoch kolies, polkružnica otváraných a zatváraných dverí, kruhová výseč pohybu mosadznej kľučky, otočky riadidiel , perpetuum mobile krúženia pedálov. Kolesá a cesta. A čas. Fotografia má pevnú kompozíciu mäkkých centrálnych vertikál a paralelných diagonál kostry a blatníka s kolesom. V jednej výške sa nám ocitajú ohmatané bicyklové rukoväte a kľučka dverí. Vyblednutá, obitá zeleň domovského prístavu a stále svieža výrazná zeleň na staručkom bicykli, ktorý ešte kohosi spriazneného, blízkeho presúva a vozí po cestách do okolitého sveta. Na záhradku? Do obchodu? Po úradoch? Alebo len tak – previezť sa...
	Moja pravá ruka Martin Mojžiš (Cena Veroniky Hamplovej) Hodnotenie Heleny Turčanovej: Pekná, výtvarne hravá a nápaditá „trojfotografia“. Moja pravá ruka – to sa hovorí na niekoho milého, šikovného a spasiteľského pri nás. Obe ruky ľavé – uf. Ťažký život. Ale ak máme popri svojej vlastnej pravačke ešte „pravú ruku“. No – sveta žiť. Moja pravá ruka je maličká. Popri mojej ľavej, mužskej, je to zreteľné. A predsa je práve ona moja pravá pravá ruka. Dvojica, pár, duo... To je téma tejto fotografie. Do hľadáčika fotoaparátu Martin predvádza zblízka svoju ľavú a svoju „pravú“ ruku. Na celú plochu, čo najviditeľnejšie. Najskôr stopy rúk vedľa seba, potom čímsi smiešnym ovrstvené a do tretice pofarbené. Pravá ruka nadšene robí to isté, alebo ľavá Martinova so svojou pravou rukou? To je predsa jedno. Pravá s ľavou sú dvojica, pár, duo.

Helena Turčanová:
"Na záver nie je myšlienka toho, čo fotografii udelil svoju cenu. To som ja a práve som to, aspoň myslím, ako-tak dostatočne zdôvodnila. Tak ako som, myslím, ako-tak dostatočne poobdivovala obrázky cien Sone a Veroniky. Nechala som ale ešte hodne priestoru aj pre vaše objavy v obdive. Nielen ôsmich kôl predchádzajúcich fotografií The Picture Challenge, ale aj toho nasledujúceho - deviateho. Má priam májový impulz do leta pre vaše srdce, um a oči za objektívom. Už sa na vás všetkých tešíme."

Treba nosiť fotoaparát stále a nevšedné momenty pozastaviť naveky. A ešte treba mať múdre a talentované oči. Ja Vám všetkým krásne ďakujem. Tak teda fotografujte.